Electus - Mesto Rozdelených I.

32. Kapitola

    ,,Pandorka... Pandorka... vstávaj," šepkal Vasil trasúc mi pritom ramenami.

,,Choď ešte spať," zamumlala som mu v polospánku a otočila sa mu chrbtom.

Vasil však neprestal.

,,Pandorka, prosím," zašepkal trasúcim sa hlasom.

Hlasno zasmrkal. To vzbudilo moju pozornosť. Opäť som sa k nemu otočila. Po tvári mu ticho tiekli slzy. Prekvapene som sa posadila. Chcela som zobudiť Adriánu, no okrem nás dvoch v stane nikto nebol.

,,Vasil, čo..."

,,Vyjdite s rukami nad hlavou a o nič sa nepokúšajte!" skríkol hrubý hlas spred stanu až som nadskočila.

Čo... čo sa to to tu dialo? Opäť som pocítila nervozitu. Vasil si zatiaľ utrel slzy do rukáva a pobádal ma, aby som vyšla von. Srdce mi začalo búchať ako splašené. Váhavo držiac Vasila za ruku som jemne poodkryla prednú stenu stanu.

Zažmurkala som, pretože mi ranné slnečné lúče zažiarili priamo do tváre.

,,Ruky nad hlavu!" skríkol niekto predo mnou.

Až keď som si pretrela oči, uvidela som, do akého veľkého problému sme sa dostali. Nemo som ostala stáť pred stanom. Boli sme obkľúčení. Všade, kde som sa pozrela, sa to hemžilo bielymi uniformami s erbom koňa a jednorožca. Hliadka Svetlých mágov.

Hneď po mne vyšiel zo stanu Vasil. Opäť nám muži, ktorí boli k nám najbližšie, rozkázali, aby sme si dali ruky nad hlavu. V rukách držali nebezpečne sa lesknúci Armamagic. Prehltla som. Zdráhavo som poslúchla. Sotva som ich zdvihla na úroveň hlavy, už mi po nich chmatli. Počula som už iba dva cvaknutia a pevné želiezka, ktoré mi stisli zápästia.

Čo ma zhrozilo asi najviac bolo to, že nasadili putá aj Vasilovi. Chytili ma za ramená a viedli smerom k autám, ktoré boli narýchlo zaparkované neďaleko ohniska. Znak Spoločenstva Svetlých mágov sa na kapote ligotal zvláštnym strieborným svetlom. Rozmýšľala som či by sa takto ligotal aj za tmy. Ako ma viedli k jednému z nich, kútikom oka som zazrela Adriánu, ako za ňou zatvárajú dvere. Počula som, ako Vasil za mnou smrkol. Chcela som sa k nemu otočiť, no to už aj mňa tlačili do auta. Ani som sa nenazdala, dvere sa za mnou s jemným cvaknutím zatvorili. Až vtedy som si uvedomila, ako sa mi triasli ruky. Zovrela som ich do pästí a zhlboka sa nadýchla. Len pokoj Pandora. Všetko bude v poriadku. Snažila som sa nejako samú seba presvedčiť.

Pandora, pomoooc! 

Skríkol mi do mysle Arón, až som nadskočila. Vyzrela som z okna práve včas, aby som videla, ako všetky naše veci balia do ďalšieho auta aj s mojím ruksakom. Nervózne som prehĺtla. Hoci to bola veľmi utáraná a namyslená kniha, nevedela som si predstaviť, že potom všetkom by sa jej dotkla nesprávna ruka a Arón by sa opäť teleportoval ktovie kde. Bola to strašná predstava.

Auto sa dalo do pohybu. Vtedy som ešte zazrela spútaného Petra, ako sa im prieči a niečo na nich hlasno vykrikuje. Odrazu však prestal, keď sa pred neho postavil postarší člen Hliadky. Vtedy však auto prudko zabočilo a začalo sa otáčať. Čo najtichšie som sa presunula na druhú stranu a opäť vyzrela z okna. Muž mu niečo vravel, no podľa Petrovho výrazu to neboli zrejme veľmi lichotivé slová. Stále prudko kýval hlavou a niečo mu vysvetľoval. To bolo však posledné, čo som videla. Auto opustilo čistinku a mne sa všetko stratilo z dohľadu.

Tam už na pni sedel Peter. Taktiež spútaný. Vedľa neho stáli dvaja muži pevne ho držiac za ramená. Plavé vlasy mal rozcuchané. Sedel s hlavou v predklone držiac si vreckovku u nosa. Sem-tam ju odtiahol a preložil na druhú stranu, čím odkryl opuchnutý nos načervenavý od krvi. Odvrátila som zrak a snažila sa nepovracať. Neznášala som krv.

Posadili ma na druhý peň pri ohnisku vedľa neho. Až vtedy som si všimla Adriánu, ktorá sedela oproti mne. Samozrejme, aj ona mala putá. Očami prechádzala z Petra cezo mňa až na Vasila, ktorého posadili na deku vedľa mňa a Adriány. Hoci sa to snažila skryť, jej nervozita bola viac ako patričná.

Náhle sa pred Petra postavil jeden z Hliadky. Čo som si všimla, patril medzi najstarších. Vlasy mal v podstate skoro celé sivé. Splývali s farbou jeho očí. Pôsobil sebavedomým dojmom ostrieľaného muža, ktorého v živote už asi nič neprekvapí. Preto bolo zvláštne zazrieť na jeho tvári práve tento výraz.

Keď ho Peter videl, prekvapil sa. Chcel sa postaviť, no muži stojaci za ním ho prudko usadili. Vymenili si zopár tichých slov.