Electus - Mesto Rozdelených I.

24. Kapitola

Zastonala som od bolesti. Skoro som zakopla o vlastné nohy. Cítila som sa taká... Oslabená. Zaťala som zuby a prinútila sa vydržať v tempe. Hlavne nepoľaviť. Obzrela som sa. Boli mi v pätách. V mysli som horúčkovito premýšľala, ako ich zastaviť.

Ešte stále som mala uši zaľahnuté a hluk z ulice som vôbec nepočula. Zazrela som, ako sa nad zimným štadiónom zamihotal blesk. Zacítila som jednu zablúdenú kvapku, ktorá mi spadla na líce. Začínalo pršať. Duchov to však nijako nerozladilo. Ďalej sa za mnou bezhlavo hnali s krvilačnou túžbou po Arónovi.

Máš úžasný fanklub. Len škoda, že to nie sú baby, aspoň by si mal po kom pozerať.

Uštipačne som poznamenala.

To myslíš vážne?! Ide mi tu o krk a ty máš ešte aj čas vtipkovať?!

Uškrnula som sa. Mala som dojem, že keď sa Ar bojí, vie byť dokonca celkom normálny.

Odrazu mi niečo napadlo.

„Povedal si... Že im dávaš... Energiu," zadychčane som hovorila.

Bolo to zvláštne nepočuť svoj hlas. Namiesto neho sa dostavil nezrozumiteľný dutý zvuk. Netušila som ani, či som to vôbec povedala správne a to, čo som chcela.

Áno. Bezo mňa sú stratení.

„A na čo... Ju využívajú?"

Väčšinou na samotné prežitie, no vedia robiť aj drobné zaklínadlá.

„A čo veľké?"

A načo by ich robili? Stálo by ich to príliš veľa... Aha!

Uškrnula som sa.

Drž sa!

Zrýchlila som a zašepkala:

„Ignis."

Bola som trochu nervózna, pretože som nevedela, ako to hovorím. Aký to však bol pocit úľavy, keď mi ruku z ničoho nič oblizovali plamene. Zachvátil ma hrejivý pocit nádeje.

V rýchlosti som prešla rukou po najbližšom strome. Okamžite ho zachvátili plamene. Sotva som sa stihla dostatočne vzdialiť, už sa na nich rútil. Na moje zhrozenie im však kmeň nijako neublížil. Jednoducho cez nich prešiel, akoby tam ani neboli. Spustil sa lejak. Blesky, ktoré som videla v diaľke, teraz križovali oblohu rovno nado mnou. Obetovala som dve sekundy a ešte raz sa za nimi obzrela.

Ich tváre besnili od zlosti. Do stále zahalených uší sa mi dobíjal ich šepot. Od strachu mi skrútilo žalúdok. Odvrátila som od nich zrak. Musím sa ich zbaviť, a to čo najrýchlejšie.

Za mnou zažiarilo silné červené svetlo. Vystrašene som sa obzrela. Okolo jedného z duchov sa obtáčala v dlhej špirále červená žiara. Energia. Náhle od neho vystrelila a rotujúc okolo svojej osi narazila do bytovky, okolo ktorej som práve bežala. Ozval sa výbuch sprevádzaný červeným svetlom. Vtedy som bola nesmierne rada, že nič nepočujem.

Pandora, pozor!

Asi sedemposchodová bytovka sa začala na mňa nekontrolovane rútiť. Vykríkla som a čo najrýchlejšie sa pratala z cesty blokom a sutinám, ktoré zaplavili celú ulicu. Chránila som si rukami hlavu a uhýbala som sa padajúcemu betónu. Odhrnula som si mokré vlasy z tváre a očami pátrala po hocičom, čo by sa dalo použiť na ochranu pred sutinami. Nič som nevedela nájsť. V boku ma pichalo a každým nádychom to bolo horšie a horšie.

Ulicu zachvátil chaos. Ľudia splašene pobehovali hore-dolu a snažili sa ukryť. Vrážali do mňa a spomaľovali. Masovo sa rozbehli po všetkých bočných uličkách. V diaľke som uvidela červeno modré svetlo húkačiek.

Preskakovala som betónové kvádre, črepiny, rozbité autá... Všetky svoje zmysly som držala v napätí. Nervy som mala na prasknutie. Akoby to nestačilo, pred chvíľkou začal hrozný lejak. Poriadne som nevidela na nohy. Všade bolo samé blato a šmýkalo sa. Mala som čo robiť, aby som ostala na nohách. Neustále som si zotierala vodu a pot z čela. Už som sa zmierila s tým, že budem do nitky premočená.