Electus - Mesto Rozdelených I.

9. Kapitola

Zatvorila som noviny a hodila ich na druhý koniec obrovského stola. Už viem, prečo bol na hodine taký nahnevaný. Toto by rozzúrilo každého Hlavného mága. Tá Lýdia bola riadne trúfalá, keď si niečo také dovolila vypustiť z úst... Alebo hlúpa. No zrejme nevydrží v kampani príliš dlho. Ako všetci ostatní pred ňou.

Usmiala som sa nad spomienkami z predošlých volieb. Nikdy som netušila, ako to otec robil, no ľudia ho už po tretíkrát zvolili. Aj napriek jeho povahe. No na druhej strane bola pravda, že vždy sa staral viacej o vládu ako o svoju vlastnú dcéru.

Skutočnosť bola taká, že otec už mal za sebou tri úspešné volebné obdobia, počas ktorých vždy priam rozprášil všetkých kandidátov. Buď vystúpili sami, alebo nezískali veľký počet hlasov. Spočiatku bolo kandidátov približne dvadsať. Tento rok sa prihlásili asi iba traja. Každý, kto zakúsil politickú bitku s otcom, druhýkrát do volieb nevstúpil. Preto sa to tak zredukovalo. Na tejto kandidátke mi však niečo nesedelo. Písali o nej, že nikdy na verejnosti nevystupovala, tak prečo sa mi zdala taká povedomá?

Moje úvahy zastavili kuchári, ktorí začali podávať jedlo na stôl. Dnes som mala na obed kurací vývar s rezankami a sviečkovú s ríbezľovým džemom a s knedľami. Celá hladná som sa na to všetko vrhla. No keď som ochutnala prvý kúsok, prešla ma chuť do jedla. Zhnusene som sa na to pozrela. To čo bolo za jedlo? Veď to chutí ako pomyje!

Utrápene som si vzdychla. Odvtedy, čo sa zistilo, že Igor bol zradca, nikdy tu už tak dobre nenavarili. Hoci otec prijal novú šéfkuchárku, ktorá bola nielenže neskutočne urážlivá a výbušná, čiže sa z kuchyne neozývalo nič iné len samý krik a vreskot, ale aj nech sa akokoľvek snažila, Igora proste nikdy nedobehla a pochybujem, že aj niekedy dobehne.

Zapichla som vidličku do mäsa a odstrčila tanier od seba. Nana, moja pestúnka, po mne šľahla nahnevaným pohľadom. Zadržiavajúc v sebe všetok hnev mi pripomenula slušné spôsoby stolovania. Pozrela som sa na ňu cez celý stôl až do kúta, kde postávala so založenými rukami a s prižmúrenými očami na mňa zazerala.

„Mimochodom, dostalo sa mi do uší, že si sa opäť pohádala s otcom. Je to pravda?"

Mlčala som. Načo jej odpovedať, keď aj tak poznala pravdu? Takéto perličky si vo vile nikto nenechával pre seba.

Opäť som si pritiahla tanier a tvárila sa, že ma to zaujímalo viac ako ona. Vidličkou som šmátrala po celom tanieri a len tak ju zapichovala do mäsa krútiac pri tom nosom.

„Pandora?"

Vzdychla som si a zabodla do nej pohľad. Úprimne, už som nemala chuť sa hádať. Aspoň nie s ňou. Nebolo by fajn, keby som si pohoršila každého v celej vile. Teda, aspoň nie viac ako som toho bola normálne schopná. Bezradne som rozhodila rukami.

„Čo chceš odo mňa počuť? Že som to nechcela? Že mi proste rupli nervy? Alebo nebodaj ospravedlnenie? Nebola si tam! Nevieš, čo sa stalo," dopovedala som pozerajúc pri tom do taniera, z ktorého mi pomaličky už iba pri pohľade naň bolo zle od žalúdka.

„Tvoj otec má teraz veľmi veľa práce..."

„Ja viem," skočila som jej do reči.

„Nesmie urobiť jedinú chybu, inak to skazí jeho vyhliadky na post Hlavného mága..."

„Ja viem," zaškrípala som zubami.

„A od teba sa očakáva, že budeš stáť po jeho boku ako slušne vychovaná dáma a podporovať každé jeho slovo a rozhodnu..."

„Ja viem!" skríkla som na celú jedáleň tresnúc pri tom päsťou do stola až sa to ozývalo do všetkých kútov.

Nana sa na mňa zarazene pozrela. Keď sa spamätala zo šoku, nahnevane sa na mňa chcela oboriť, no ja som jej skočila do reči.

„Už viac nie som hladná," povedala som jej odmerane a už sa zdvíhala od stola.

„Už aj si sadni!" skríkla na mňa prepaľujúc ma pohľadom, no ja som ju nevnímala.

„Pandora! Okamžite sa vráť a dojedz to! Tvoj otec..."

Nepočula som, čo chcela povedať, pretože som silno tresla dverami a nahnevane sa pobrala do svojej izby.

Bolo mi na figu. Celý deň bol totálne na prd! Och, keby ma aspoň nepoučovala ako malé decko! Tak som to neznášala! Pandora, nemôžeš toto! Pandora, nech ti ani nenapadne spraviť tamto! Čo to zasa stváraš?! Si dcéra Hlavného mága, tak sa podľa toho aj správaj! Myslela som si, že explodujem.

Nahnevane som dupotala po schodoch a zámerne robila veľký hluk až pred dvere do izby. Schmatla som kľučku, otvorila ich a silno ich zatresla. Bohužiaľ, nestačilo to na upokojenie mojich nervov. Bezmocne som si vzdychla a oprela si hlavu o stenu. Pred troma týždňami bol život tak krásne dokonalý.

Žiaden poobedňajší program som, našťastie, dnes nemala. Až na domáce, no to bola teraz posledná vec, na ktorú som chcela myslieť a na písomku sa s najväčšou pravdepodobnosťou vykašlem. Veď aj tak na to zabudne. Takže som mala konečne more času pre seba. Čo znamenalo iba jednu vec. Žiaden otec či povinnosti, samý spánok a slastný pokoj v mojej oáze bezpečia.

Aj napriek hroznej nálade som sa pousmiala nad touto úžasnou myšlienkou.