Electus - Mesto Rozdelených I.

36. Kapitola

Pohľadom som si ju premerala.

Nebola veľmi vysoká, mohla byť iba o desať centimetrom vyššia odo mňa. Na sebe mala policajnú uniformu, čiže biele tričko a čierne nohavice. Jej peknú tváričku ešte viac skrášľovali ohnivé očné tiene, ktoré s jej tmavo červenými vlasmi vyzerali dokonale. Na perách mala starostlivo natretý svetlo rúžový rúž. Okolo krku sa jej trblietala zlatá retiazka v tvare polovičky srdca. Na ľavej ruke sa jej pohojdávali taktiež zlaté hodinky. V ušiach mala zapichnuté veľké zlaté náušnice v tvare pierka. Rozkolísali sa zakaždým, keď naklonila hlavu.

„Počúvaš ma?"

Strhla som sa. Nervózne som si položila ruky na stôl a prikývla.

„Tu sa píše, že si bola obvinená z..." zarazila sa a ešte raz to prečítala, akoby tomu nemohla uveriť, „totálneho zničenia Ulice Gorkého v Martine."

Prekvapene sa na mňa pozrela. Takže kvôli tomuto som tu? To predsa nemôžu myslieť vážne! Neveriacky som na ňu civela. Bolo jasné, že ani ona tomu nechcela uveriť. Možno som predsa len mala nádej, že sa odtiaľto dostanem.

„Neurobila som to!" vyhlásila som neochvejne.

„A ako teda vysvetlíš toto?" opýtala sa ma so zdvihnutým obočím a ukázala mi fotky totálne zdevastovanej ulice. Mlčala som. Ak by som jej povedala pravdu, neuverila by mi. V najlepšom prípade by sa mi vysmiala, v tom horšom by ma poslala do blázinca. Očkom som sa na ňu pozrela. Čakala na odpoveď nespúšťajúc zo mňa svoje zelené oči.

„Neuveríte mi," odvetila som jej nakoniec.

„Len to skús. Rada si vypočujem aj tvoju verziu," pobádala ma pri tom listujúc v spise.

Nervózne som sa zahniezdila. Myslím si, že krúžiť okolo horúcej kaše bolo absolútne zbytočné. Aj tak by som tým iba stratila čas.

„Pozrite, nikto z nás z to nemôže. Veď sama musíte vedieť, že nás obvinili neprávom! Ako vôbec viete, že s tým máme čokoľvek spoločné?! Boli sme iba nevinne prizerajúci sa v dave," dokončila som nevinne.

Bez šance. To ti nikdy nezhltne.

Jeho hlas ma opäť prekvapil.

Buď ticho a radšej sa uč od majstra v klamstvách.

Trhla som sa, keď sa mi jeho hlasný smiech rozozvučal v hlave.

Prosím?! Pandora, nechci ma rozosmiať! Ty a majster v klamstvách?! Už iba tá myšlienka sama o sebe je absurdná!

Zmĺkni, inak prisahám, pre mňa za mňa aj tvojmu Perúnovi, že nevyjdeš z tejto budovy živý!

Nejakým zázrakom sa mi podarilo tou poslednou vetou vyduriť ho z hlavy a sústrediť sa na policajtku, ktorej môj výpadok pozornosti neušiel.

„Ako sme to mohli urobiť? Ako?! Boli sme len traja! Veď to je nezmysel, aby jeden obyčajný chlapec, dvaja tínedžery a jedna dospelá žena zničili celú štvrť!" bránila som nás zubami-nechtami.

Samej jej predsa muselo dopnúť, že toto by dokázala iba tak armáda a nie traja mágovia s osemročným chlapcom na krku! No policajtka sa iba sladko usmiala.

„Aha, zaujímavé. Takže vy ste to neboli. Povieš mi teda, kto to bol, hm?"

Slová sa mi zasekli v hrdle. Neverila mi. Ani jediné slovo. Neviem či má vôbec význam jej to hovoriť, no ak budem mlčať, sama si domyslí vlastný záver.

„Urobili to duchovia. Duchovia starých kráľov Veľkej Moravy, aby som bola presná."

Policajtka na mňa pobavene pozrela.

„Vravela som, že mi neuveríte!" bránila som sa.

„A kto by uveril takejto rozprávke? Na pätnásť rokov máš celkom bujnú predstavivosť."

„Hovorte si, čo chcete! Je to pravda!" odsekla som jej nespúšťajúc z nej oči.

Nechápem, prečo sa vôbec snažím niečo popierať. To by tam musela byť, aby mi uverila. Neuhla som ani keď si ma so záujmom prezerala. Nakoniec pokrútila hlavou a začítala sa do papierov.

„A prečo by tí tvoji „duchovia" ničili mesto?" spýtala sa po chvíľke ticha.

„Pretože hľadali..." začala som horlivo, no potom som sa zasekla.

O Arónovi sa nikto nesmel dozvedieť. Prehltla som, cítila som sa ako desaťročné decko, ktoré chce obhájiť, že ono nezjedlo posledný keksík v miske. Uprela som pohľad do zeme a potichu zamrmlala:

„Proste to urobili."

Policajtka to zrejme považovala za priznanie, lebo prikývla, zbalila si všetky papiere a odišla z miestnosti.